Kontrola mysle – to je asi najčastejšie uvádzaný predpoklad meditačnej praxe.

„Musíte kontrolovať Vaše myšlienky, slová a činy.“, všade samá kontrola. Áno, veď aj ja som to skúšala, bojovala s mysľou ako to len išlo.

Ale dnes s tým nesúhlasím. Tak trochu sme si, na západný štýl, zamenili slovíčka „pozorovať“ a „kontrolovať“. Klasika, veď kontrola je hlavný fenomén celého nášho civilizovaného matrixu. Sme kontrolovaní a kontrolujeme.

Naopak, pozorovanie je v skutočnosti uvoľnenie, voľné asociovanie, tak ako s nimi pracuje psychoanalýza. Premosťujú nás do našich skrytých a obávaných obsahov a strachov. Pozorovanie a následná práca s obsahom nám umožňuje porozumieť a spracovať to, čo sa v nás deje a tým dáva šancu na rast a vnútornú slobodu. To je presný opak kontroly. Že by bola psychoanalýza tiež taká nepohodlná práve z tohto dôvodu? Vo svete kontroly je sloboda nežiadúca. A pozorovanie je jednoducho o slobode, nie o kontrole.

Keď niečo kontrolujeme, či už vedome alebo nevedome, cieľom je, aby niečo nevyšlo na povrch, aby sa niečo neudialo. Možno ani nevieme, čo to je, ale vieme, že to musíme mať pod kontrolou. Máme z toho strach, alebo prinajmenšom obavu. Kontrola má svoj cieľ – niečo musíme potlačiť. Čím viac kontrolujeme, tým viac potlačujeme. Alebo inak – čím viac potrebujeme potlačiť, tým viac musíme kontrolovať. Namiesto integrácie posilňujeme rozdelenie. Hnevám sa? „No, to nie je dobré, musím sa usmievať“. Bum, hnev je potlačený a ja „žiarim“ ako slniečko. Že neviem, prečo som sa hnevala? Že tam zostane schovaný a pretlačí sa niekde inde? Nevadí, nevidím, tak neexistuje. A tak sa stane, že vo vnútri je hnev a navonok sa tvárim prešťastne. A je to náhoda, že všetci okolo mňa sa mi javia nahnevane? Žeby to bol ten môj nespracovaný hnev, ktorý vidím a vkladám do ostatných? „Určite nieee …“

Meditácia, alebo stav pokoja, otvorenosti a transcendencie je o úprimnosti a vnútornej slobode. Tak ako by sme tento stav mohli dosiahnuť kontrolou? To je nemožné! Stav v meditácií má byť energetizujúci, uvoľňujúci a integrovaný, ale veľa z nás sa pri ňom naozaj nadrie, nabojuje a vyčerpá. Prečo? No, možno preto, že pracujeme viac na kontrole ako na uvoľnení.

Lenže, keď sa náhodne uvoľníme, objavia sa nežiadúce emócie – hnev, úzkosti, či smútok. „Šup, šup, rýchlo zmiznite, Vás nechcem, a vôbec Vám nepotrebujem rozumieť, veď teraz meditujem. Ja som omnoho ďalej, ako vy – primitívne emócie, vy ku mne rozhodne nepatríte, tak choďte rýchlo tam, odkiaľ ste prišli a neotravujte ma …“

Nepopulárna prerekvizita meditačnej praxe je psychoterapia. Ale taká riadna. Taká, ktorá nás netľapká po ramene, ale vedie k odhaleniu často nefunkčných schém správania a emocionálnych vzorcov. Taká, ktorá integruje traumatické zážitky z detstva (áno, každý nejaké máme a áno, často sú potlačené), a tým nás zbavuje vplyvu hlboko skrytých, silných, deštruktívnych a mätúcich emocionálnych reakcií, ktoré sa nesú celým životom a potencionálne pôsobia vzťahové konflikty, problémy v práci, úzkosti, depresie, či závislosti. Akonáhle sa skryté obsahy dostanú na povrch, spracujeme ich a vedome integrujeme, začnú sa budovať nové, zdravšie vzorce správania, myslenia a prežívania a my sme pripravení na duchovnú cestu.

Ajááj, to znie zbytočne komplikovane a časovo náročne! A tak máme kopu tých, ktorí tento malý detail chcú preskočiť a skočia rovnými nohami do duchovnej praxe. A ako sa to dá? No nedá. Jedine cez tú kontrolu. To, čo zostalo nespracované, sa ešte viac potlačí. A nie prekvapivo, sú to práve tí, ktorí by potrebovali tú psychoterapiu najviac. Prečo? No preto, lebo sa toho tak boja, tak dúfajú, že by sa to dalo vynechať. Zlá správa – nedá. Sebapoznanie je kľúčom na duchovnej ceste. Potlačenie je cestou späť.

Predstavte si niekoho, kto trpí celý život úzkosťami. Až panickým strachom, že zlyhá, že bude ostatným na hanbu. Nemôže poriadne fungovať, každá nová situácia je enormný stres. Ale musí nejak fungovať. Má dve možnosti – lieky alebo maximálna kontrola. Tak si vyvinie mechanizmy, ak kontrolovať myseľ tak, aby neprodukovala tieto panické záchvaty. Absolútna disciplína, žiadna spontaneita, ale možno jediný spôsob ako prežiť. A tento niekto počul, že meditácia je dobrá na kontrolu mysle a na odstránenie úzkostí. S disciplínou, ktorú má, pre neho nie je problém každý deň dve hodiny sedieť a vykonávať meditačnú prax, tak ako mu prikázal jeho guru. Každý deň, niekoľko rokov. Je to drina, ale život sa zdá o niečo jednoduchší. Kontrola sa ešte zlepšila, a ešte viac situácií sa dá zvládať bez paniky. Znie to super, ale problém je, že sa z neho stal robot. Žiaden život, žiadne potešenie, žiadna spontaneita. Prešľapuje na mieste. To, čo sa prejavovalo cez úzkosti, teraz drieme vo vnútri a čaká na svoj čas. A on to veľmi dobre vie.

Napadá ma analógia s plávaním. Predstavte si, že Vám tréner povie, že keď každý deň budete v bazéne plávať dve hodiny, stanete sa majstrom. Vy ale neviete plávať. Tak si poviete, však budem plávať každý deň a naučím sa to. A tak skočíte do bazéna a dve hodiny sa topíte. Našťastie ste v bazéne našli miesto, kde sa neutopíte úplne a prežijete tam. Tak na ňom prirodzene zotrvávate. Chcete tak veľmi plávať, ale bojíte sa opustiť to jediné bezpečné miesto, aby ste sa neutopili. Našťastie to máte pod kontrolou a zotrváte tam. Každý deň, niekoľko rokov. Už ste si na to zvykli a možno si hovoríte, že asi tak má vyzerať plávanie. Žiadne potešenie, iba drina. Kontrola. A teraz Vás chce učiteľ zobrať do oceánu. No, ak sa odvážite ísť, zrejme sa utopíte. Vymeníte učiteľa? Alebo sa mu priznáte? Alebo sa tam vrhnete a začnete sa topiť naozaj? Pravda je taká, že aj po rokoch strávených v bazéne máte k majstrovi plávania stále rovnako ďaleko, ak nie ešte ďalej. A to aj napriek tomu, že viete kontrolovane existovať v bazéne bez toho, aby ste sa utopili. Môžete to volať plávanie, ale úprimne povedané, je to iba ilúzia.

A čo by to bolo jednoduchšie, keby ste najprv absolvovali kurz plávania. Zrejme by to chvíľu trvalo, a možno by ste sa aj trochu potopili. Ale časom by ste porozumeli tomu, aké to vlastne je plávať, ako to máte cítiť, čo ste robili nesprávne a čo Vás pri tom bolí. Áno, mohlo by to byť dokonca bolestivé. Ale výsledok by bol, že by ste pokojne mohli ísť za učiteľom, ktorý by Vás nechal plávať dve hodiny v bazéne každý deň a postupne by ste zlepšovali techniku, zrýchľovali a posúvali na ceste k úspešnému plavcovi. S ľahkosťou, slobodou a plným vedomým, čo sa deje. Od kraja bazéna k druhému, do hĺbky aj plytkej vody, so sebavedomím, že je to zvládnete. A potom by Vás učiteľ zobral do oceána, a vy by ste postupne, odvážne preskúmali neznámu vodu a užili si plávanie bez mantinelov. Zažívali by ste vnútornú slobodu, pocit byť súčasťou niečoho väčšieho bez strachu, že Vás to pohltí, či utopí.

Ja sa chcem najprv naučiť plávať. A vy?

Autor: Daniela Březnová, www.reverie.sk