V dnešnom svete, kde požiadavka na dokonalosť a perfektnosť na nás číha spoza každého rohu, môže koncept „dostatočne dobrá mama“ znieť veľmi banálne. Dnes nechceme byť priemerní, chceme byť výnimoční. Teda, aspoň tak nás to učia v škole, v športe, či v práci. Tak sa stane, že už nerobíme veci pre radosť, ale preto, aby sme boli lepší, výkonnejší, krajší a úspešnejší. Priemernosť sa stáva zlyhaním. A tak máme na výber – byť perfektní alebo zlyhať. A my nechceme zlyhať a už vôbec nechceme zlyhať v roli rodiča! Chceme byť predsa tými najlepšími rodičmi. Potajme naše dieťa podporujeme, aby chodilo, rozprávalo, či sa zbavilo plienok skôr ako hovoria tabuľky alebo mamičky na online fóre. Každá aktivita musí sledovať cieľ. Chceme presne akurát aktívne dieťa s perfektným spánkom v noci, sociálneho pohoďáka so sklonmi hlboko sa ponoriť do riešenia problému. Originálneho, ale zároveň poslušného … Čím lepšie spĺňa, naším okolím, nastavené kritéria, tým lepšími rodičmi sa cítime. Chodíme na kurzy, kde nás to majú naučiť, čítame knižky, ktoré vedia ako to robiť ešte lepšie. Neustále sa snažíme bábätko a neskôr dieťa rozvíjať – špeciálne kurzy takmer od narodenia, krúžky už od batoľaťa, všeobecný rozvoj kontinuálne … podnety, samé podnety, aby sme náhodou niečo nezanedbali, veď tak to písali v knihe. Pýtame sa sami seba – je to dosť, čo im dávame? Netreba im dať ešte viac? Naše deti už vidíme na Harvarde, alebo pri odovzdávaní olympijskej medaily, či Nobelovej ceny … „V stredu poobede má voľno, radšej tam ešte prihodíme čínštinu, nech má ďalší jazyk“… Voľný čas sa stáva synonymum pre lajdáctvo a lenivosť, alebo priestor, kde ho môžeme naučiť ešte niečo iné – veď má medzeru v kalendári. Nechceme priemernosť; priemernosť je hlúposť, naše deti sú totiž výnimočné (povie to aj učiteľka v súkromnej škôlke alebo tréner na tenise); budúcnosť majú nalinkovanú a tým sa my stávame perfektnými rodičmi. Veď, čo všetko pre nich robíme! A robíme ešte viac – nie každý má to šťastie a má na účte dostatok prostriedkov, aby to všetko zaplatil. A tak rýchlo, keď nám to bábo umožní, vybavujeme emaily, mítingy v kaviarni, a keď zaspí, práca na počítači. Občas nevládzeme už vôbec nič. Obetujeme tak veľa, tak musíme byť perfektní! Sme najlepší! Ale je to dostatočne dobré?

Psychoanalýza priniesla svetu veľa skvelých a hlavne použiteľných teórií a pojmov. Keď povieme nevedomie, hneď sa nám vybaví Freud. Keď povieme archetypy, je to jasný Jung. Obranné mechanizmy  pomenovala Anna Freud. Pri „borderline“ je zrejme reč o Kernbergovi. Vzťahová väzba? Bowlby.

Nie je to náhoda, že práve psychoanalýza prináša pozorovania a objavy všeobecne platné, a ktoré neskôr využívajú ostatné psychoterapeutické smery. Psychoanalytici strávia na „pohovke“ viac času ako si vieme predstaviť. Skúste stráviť aspoň 500 hodín, či intenzívnych 5 rokov tým, že pozorujete, triedite a snažíte sa porozumieť svojim vlastným schémam správania! Ich príčinám, vzorcom a následkom. Žiadna iná psychoterapeutická škola nie je tak prísna na svojich frekventantov. Výsledok sa ale oplatí. Vzniká omnoho väčšie porozumenie svojej psychiky a tým aj ostatných. Sloboda myslenia, ktorá nezväzuje, a tak umožňuje vidieť veci z úplne inej perspektívy.

Psychoanalytik, ktorý na pohovke ležal viac ako tisíc hodín, či 15 rokov, prispel teóriou, ktorú dnes pozná snáď každý len trochu dynamicky orientovaný psychoterapeut. Donald Winnicott, britský psychoanalytik formuloval svoju teóriu objektných vzťahov jednoducho a zrozumiteľne. Známy je hlavne pre svoje pojmy dostatočne dobrá matka, holding, falošné self a prechodový objekt.

Winnicott, ktorý žil v konzervatívnom Anglicku začiatkom 20. storočia, vypozoroval, že naše šťastie nezávisí od externých okolností, ale od prístupu rodičov a ranných vzťahov s nimi. Neexistuje nič také, ako perfektný rodič, dostatočne dobrý rodič stačí. Zdôrazňuje zraniteľnosť dieťaťa, jeho „stratenosť“ vo svete a úlohu matky. Dieťa sa rodí s potenciálom pre tvorivý rozvoj života, ale ten je podmienený matkinou schopnosťou aktívne vnímať vnútorné stavy dieťaťa a vhodne na ne reagovať. Dieťa verí, že všetky zážitky a objekty vytvára, používa a aj ničí. Žije v ilúzií vlastnej všemocnosti a matka ho zrkadlí (cez ňu vidí seba, podľa toho, ako sa na neho matka pozerá) a tým mu napomáha v ďalšom vývoji. Matka by mala poskytovať základný bezpečný priestor cez stabilitu, pravidelnosť, pevnosť, spoľahlivosť – pevné objatie matky. Tento priestor Winnicott nazýva holding (dôležitý stavebný prvok každej psychoterapie, kde terapeut svojim emočným naladením a stabilitou sprostredkováva pevné objatie matky). Dostatočne dobrá matka potlačí svoju subjektivitu a je plne zaujatá potrebami dieťaťa (primárne materské zaujatie). Poskytuje dieťaťu ilúziu, že existuje vonkajšia realita, ktorú ono svojou tvorivou schopnosťou vytvára. Pokiaľ je dieťa obklopené podporným prostredím, kde môže kontinuálne zažívať svoje pocity a dojmy, pokiaľ mu je umožnené zažívať ilúziu, že ono je strojcom reality, môže sa vytvoriť pravé self.

Winnicott apeluje na rodičov, aby ambiciózne nevystavovali deťom situáciám, na ktoré nie sú pripravené. Pozoruje, že hnev a agresia je naša prirodzená súčasť a tak aj dieťa má právo ich zažívať. A preto na miesto trestu alebo inej agresívnej odplaty na jeho záchvat zúrivosti, dostatočne dobrý rodič reaguje pokojnou oporou. Tak dá dieťaťu možnosť pochopiť, že to, čo on zažíva ako skutočné, nemusí nutne byť realita.

Na to, aby sa dieťa mohlo zbaviť vlastnej omnipotencie  a adaptovať sa na nezávislú realitu, slúži prechodový objekt (obyčajne hračka).  Ten vstupuje medzi self a vonkajšiu realitu, aby pomohol dieťaťu stratiť túto ilúziu všemocnosti. Dochádza k symbolizácii, tvorivá činnosť zostáva zachovaná a dieťa môže postupne priznať vonkajšiu realitu.

Najväčším strašiakom boli pre Winnicotta vzorné deti. Dieťa, ktoré nemôže prejaviť svoj hnev a iné afekty a stáva sa „dobrým“, je dieťa, od ktorého je poslušnosť vyžadovaná príliš skoro a príliš striktne. Alebo si predstavte dieťa, ktoré musí predčasne vyspieť, aby sa mohlo starať o svojich depresívnych, či inak problematických rodičov. Akonáhle podporné prostredie neexistuje; ak sú podmienky traumatizujúce alebo inak nepriaznivé, dieťa si uvedomuje vonkajšiu realitu, ktorá sa mu neprispôsobuje. Snaží sa identifikovať s vonkajšími nárokmi a teda predstiera. Vytvára falošné self, kým vo vnútri zostáva nekreatívna a strnulá štruktúra spojená dosahovaním vysokých (požadovaných) výkonov. Zostáva prázdne a stráca možnosť stať sa dostatočne dobrým, tvorivým a autentickým neskôr v živote. Matka takéhoto človeka nepredávala dosť lásky, nedostatočne sa prispôsobovala alebo zle reagovala na jeho potreby.

Myslíme si, že vieme najlepšie, čo je pre dieťa dobré. Keď nevieme, tak si doštudujeme. Ale je to práve naopak – dieťa vie, čo je pre neho najlepšie. Potrebuje hlavne pochopenie jeho potrieb a jeho vnútorného sveta. Na všetko ostatné má čas neskôr. Ono cíti, keď naša pohoda závisí od toho, ako napĺňa koncept perfektné dieťa/perfektný rodič. Keď mu nedáme priestor, prispôsobí sa a začne hrať tú hru na dokonalosť s nami. Stratí možnosť byť naplnené, a posilňuje svoje falošné self tak, aby perfektne zapadlo do rodiny a spoločnosti. A tak máme ďalšie úspešné, ale smutné dieťa.

Spoločnosť a nároky nás zavádzajú. A my sa potom divíme, prečo je dnes toľko nešťastných a nespokojných ľudí. Tých, ktorí sú úspešní a zároveň z nich ide zúfalé prázdno, ktoré by radi vyplnili, ale netušia ako. Nechajme deti byť deťmi, nedovoľme, aby sa museli starať o emócie a potreby svojich rodičov.

Autor: Daniela Březnová, www.reverie.sk