A to tá psychoanalýza naozaj funguje?

„Čo to vlastne je, tá psychoanalýza?“ To je častá otázka, ktorú dostávam. A ja stojím pred rozhodnutím, či budem odpovedať veľmi komplexne a dlho, ako by si táto otázka zaslúžila, ale tým riskujem stratu pozornosti relatívne rýchlo, alebo sa obmedzím na stručné, ale zároveň nič nehovoriace vysvetlenie.  Dnes skúsim niečo medzi tým.

 

Je paradoxné, že metóda, ktorá vedie k porozumeniu a úprimnosti k sebe samému a tým k slobodnému mysleniu, má medzi bežnou populáciou nálepku „obmedzená a dávno prežitá“. Kde to vzniklo? Čoho sme sa zľakli? Pre koho je metóda nepohodlná a možno nebezpečná? Prečo tak ľahko uveríme tomu, že je zbytočné „stále sa dookola analyzovať“? Alebo máme predstavu, že psychoanalytik aj tak všetko hodí na zlý vzťah s rodičmi … „a to predsa ja už dávno viem, že neboli najlepší, ale poznám aj horších rodičov…“ Či zažitá predstava, že „psychoanalýza vidí všetko cez sexuálne pudy a to je tak krátkozraké a prehistorické v dnešnej dobe“. Kto by sa takýmito témami zaoberal intenzívne niekoľko rokov u psychoterapeuta?! A ešte za to aj platil! Veď odpovede poznáme a ak aj nie, sú aj rýchlejšie metódy ako to zistiť.

 

Trochu mi to pripomína situáciu z lekárne, keď prišiel evidentne chorý pán a dožadoval sa lieku na kašeľ. Lekárnička sa snažila zistiť, čo mu je, aby mu ponúkla čo najvhodnejšiu liečbu, a možno dúfala, že aj on tomu porozumie. Jeho však zaujímal iba najsilnejší a najrýchlejšie účinkujúci liek. Aké by to bolo skvelé, keby na všetky naše problémy a trápenia existovala biela tabletka. „3xdenne a za týždeň budete ako nový človek. Vymažeme minulosť, skúsenosti a emócie a môžete fungovať ako chcete.“

 

Freud bol bez pochýb nadčasový, keď vo svojej dobe pomenoval nevedomie a vnútorné konflikty, postavené hlavne na nevedomých pudových fantáziách, sexuálnych túžbach a zábranách ich realizovať. Metódou voľných asociácií, ktorá sa dodnes používa, priniesol objav, že sme nevedomo ovplyvňovaní našimi minulými skúsenosťami a že vnútorný svet každého z nás je odlišný, plný rôznych paradoxov a konfliktov.

 

Freud zistil, že ľadovec, ktorý vidíme, je iba jeho vrchol a že oveľa viac je schované pod hladinou. Nevedel presne, ako to tam dolu vyzerá, načrtol rozumné hypotézy, vytvoril teóriu, a zároveň otvoril svojim nástupcom možnosť skúmať to.

 

Očakávať, že dnešný psychoanalyticky orientovaný terapeut bude pracovať ako S. Freud, je ako očakávať, že notebook, ktorý dostanete na Vianoce bude Commodore 64 (pozn.: jeden z prvých a najpredávanejších domácich počítačov v 80. rokoch). Vtedy bol nadčasový, dnes by bol zastaralý. Ale keby neexistoval, dnes by zrejme sme si zrejme ultratenký a hyperrýchly notebook nekúpili, tak ako by sme nerozumeli prenosu, obranným mechanizmom, či vzťahovej väzbe.

 

Takže navrhujem, aby sme už o psychoanalýze neuvažovali ako o prehistorickej metóde a o psychoanalytikoch ako o dinosauroch, ktorých zmrazili pred 100 rokmi, ale ako o fungujúcej, modernej metóde, postavenej na pevných a hlavne overených základoch.

 

Výsledky mnohých štúdií hovoria, že najväčší rozdiel medzi psychoanalýzou a ostatnými typmi psychoterapie je v jej dlhodobom efekte – intenzita negatívnych symptómov výrazne a najmä dlhodobo ustúpi aj po ukončení terapeutických stretnutí.

 

V zjednodušenej podobe to vyzerá asi tak, že podľa toho, ako sa k nám vzťahujú rodičia, hlavne matka v prvých rokoch života, sa nám vyvíja emočná kapacita, schopnosť zaobchádzať z úzkosťou a celkovo vzťahovať sa k sebe a ostatným.

 

Ak sú ranné vzťahy pre dieťa traumatizujúce, resp. nereflektujú jeho potreby, dieťa musí nájsť iné spôsoby uspokojenia svojich potrieb. Keď sa nám kvôli nesprávnemu zaobchádzaniu deformuje noha, začneme krívať a vidíme to. Omnoho ťažšie je vidieť deformácie v myslení a prežívaní.  Tak ako automaticky krívame a časom to už ani nevnímame, tak automaticky emocionálne reagujeme a ani sa nad tým nepozastavíme. Ostatní nás môžu vnímať ako iných a zvláštnych, ale veľa na tom zmeniť nevieme.

 

Psychoanalytik je ako taký opravár. Naučí nás vnímať prečo krívame a ešte spolu s nami stimuluje rast nohy tak, že časom krívať prestaneme. Neučí nás to zamaskovať, ale pomôže nohe zbaviť sa deformácie. Pôsobením interpretácií, označovaním emocionálnych prejavov, tak ako pôsobením blízkej chápajúcej osoby sa mení štruktúra v mozgu. Moderná neuroveda potvrdila, že hipokampus, ktorý sa na základe negatívnej rannej skúsenosti scvrkne, sa môže obnoviť psychoanalytickým procesom.

 

Dnes vieme omnoho viac ako sa vedelo na začiatku 20. storočia. Aj témy, ktoré sa objavujú sú komplexnejšie, riešia sa vzťahové problémy, vlastná identita, či existenciálne témy. Prichádzajú klienti, ktorí sa v minulosti považovali za neliečiteľných. Stále platí, že hlavným záujmom je naše nevedomie, ktoré slúži ako regulátor nášho fungovania. Čím viac obsahov sme okolnosťami nútení „tam odložiť“, tým neslobodnejší sme v našom vedomom správaní. Dnes vieme, že nevedomé obsahy a hlavne náš odpor ich odhaliť, sú dôležitým faktorom našej neschopnosti zmeny, či úľavy od symptómov.

 

Vedome môžeme rozumieť tomu, že niečo nie je správne, ale pokým neodhalíme príčinu bezpečne schovanú v nevedomí, nedokážeme naše prežívanie a konanie zmeniť na dlho. Opätovne nás to vráti späť. Sme neslobodní v tom, ako sa cítime a ako sa správame, sme v moci nášho nevedomia.

 

A ako už dávno povedal C. G. Jung: „Dokým nespravíš svoje nevedomie vedomým, bude ovládať tvoj život a ty to budeš nazývať osudom.“

 

Týmto sa ale psychoanalytické myslenie stáva nebezpečným a nepohodlným. Ohrozuje všetky totalitné režimy a náboženské zoskupenia a môžeme diskutovať o tom, do akej miery je slobodné myslenie podporované v demokratickom zriadení. Stačí sa pozrieť na dnešné správy, či politiku, kde zastrašovanie a klamstvo sú hlavným nástrojom moci. Pre nikoho nie je slobodne mysliaci jedinec žiadúci.

 

Druhý problém, na ktorý psychoanalýza naráža je tempo zlepšenia. Nejak sa nám prihodilo, že žijeme veľmi rýchlo. Rýchlosť je určujúca – v práci, pri športe, vo vzťahoch, proste všade. Návody, internet, koučing, benchmarking, KPIs, SMS, CHAT, LOL, OMG … hovoríme tomu „dynamickí“, ale v skutočnosti sme štvanci okolností. Nemáme čas sa zastaviť a to je cieľ. Keď nie je čas sa zastaviť, nie je čas sa zamyslieť. Keď nie je čas sa zamyslieť, nie je čas sa sťažovať. Toto určite našej spoločnosti vyhovuje. Je to obojstranne výhodné, pretože, keď nie je čas sa zastaviť, nie je čas ani prežívať. Naša myseľ je zamestnaná a rieši problémy každodenného stresu, ideálne pracovného. Vypnutím sa riskujeme príval negatívnych, úzkostných, či depresívnych nálad. A tak sa nám zdá, že rýchlosť je všeliek. Skoro ako antibiotikum na psychiku, ale tak ako sa ukazuje, že baktérie začínajú byť rezistentné voči antibiotikám, tak sa ukazuje, že psychika začína byť rezistentná voči rýchlemu spôsobu života.

 

Psychoanalytický prístup je spomalenie. Psychoanalýza nesľubuje rýchle vyliečenie. Ide o dlhodobé a intenzívne skúmanie seba samého. Otvorenosť a maximálna možná úprimnosť na oboch stranách. Na strane klienta je to odhalenie a prijatie aj subjektívne najtemnejším stránok seba, na strane terapeuta je to porozumenie a sprostredkovanie v netoxickej podobe. To poskytuje možnosť cítiť sa slobodne, slobodne rozmýšľať a ideálne si to udržať aj mimo terapeutických sedení.

 

Psychoanalytické myslenie poskytuje priestor pre vedomé, slobodné a tvorivé prežívanie nielen minulých a aktuálnych skúsenosti, ale aj budúcich udalostí a tým výrazne zvyšuje kvalitu života.